Vernisáž výstavy "Z kraja rodičov Andyho Warhola"

Dezider Milly, Orest Dubay, Štefan Hapák a Ivan Šafranko – štyria profesori, štyri osobnosti kultúry Slovenska, ktoré po roku 1930 postupne výraznou mierou prispeli do vývinu modernej maľby, grafiky, ale aj sochárstva a priestorových diel. Je zaujímavé, že každý z nich bol v mladosti bezprostredne alebo nepriamo spojený aj s kultúrou vtedajšej Podkarpatskej Rusi a traja absolvovali výtvarné štúdiá v Prahe.

Zdalo by sa, že medzivojnová situácia nebude u nás priaznivá pre výtvarné umenie. Ale práve po vyvrcholení svetovej hospodárskej depresie začal svoje úporné smerovanie k čo najplnšiemu zobrazeniu prevažne baladických sociálne ladených motívov z rodného rusínskeho (ukrajinského) prostredia Dezider Milly (*7.8.1906, Kyjov – †1.9.1971, Bratislava). Začalo sa to od portrétov A. Duchnoviča, A. Pavloviča, početných hláv blúdiacich žien v bezútešnom čase vojny a na konci tvorby vyústilo do cyklu ilustrácií miestnych ukrajinských ľudových balád, publikovaných až posmrtne. Najväčšie uznanie si D. Milly získal za maľby z Kyjova a jeho okolia. Fascinácia rodným krajom (ľuďmi i reliéfom) sa odzrkadlila vo folklórnych motívoch a excelentných horizontálnych pohľadoch na sploštené skalnaté kopce vynárajúce sa z rozžeravenej magmy koloristických feérií.

Životnú dráhu umelca si zvolil aj Orest Dubay (*15.8.1919, Veľká Poľana – †2.10.2005, Bratislava). Po začiatočnom váhaní čomu sa viac venovať – či sochárstvu, maliarstvu alebo grafike, na dlhé desaťročia zostal pri čiernej a bielej ploche, aby sa v posledných rokoch zase vrátil k dreveným reliéfom a olejomaľbe. Spolu s Vincentom Hložníkom a Ernestom Zmetákom stál po druhej svetovej vojne pri rozvíjaní modernej slovenskej grafiky, kde predstavoval jej civilistickú líniu. Záujem o život a osud tých najobyčajnejších ľudí sa vinie celou jeho tvorbou – od tragických tokajíckych motívov cez každodenné udalosti harmonicky spájajúce človeka s prírodou až po op-artovú hru svetla v pavučine čiernych a bielych línií.

V dôsledku vojny trochu zložitejšiu cestu k umeniu mal Štefan Hapák (*16.10.1921, Pinkovce – †23.3.1997, Ľubotice). Od začiatku svojho umeleckého snaženia sa orientoval hlavne na prírodu, vidiecku krajinu a ľudí. Spätosť s koreňmi sa u neho prejavila neutíchajúcim záujmom o ľudovú architektúru, ktorá sa výrazne uplatnila aj v štúdiách krojov Rusínov (Ukrajincov) krátko po vojne v čase expedícií prešovskej Ukrajinskej národnej rady do odľahlých dedín východného Slovenska. Zrelá tvorba umelca je súzvukom realistických prvkov s plošnejšie podanými časťami obrazov (hlavne na pastelových kompozíciách), v čom je blízky zakarpatskej maliarskej škole.

Najexpresívnejší a zároveň najhravejší z autorov prezentovaných na výstave je Ivan Šafranko (*26.5.1931, Turja Paseka). Podobne ako niektorí iní umelci aj on pokladá za ukončené iba to dielo, ktoré nie je v dosahu jeho štetca. Aj preto má nemálo obrazov, kde sa prekrývajú viaceré časovo a štýlovo odlišné vrstvy. Začiatočné decentne realistické obrazy sa v jeho kompozíciách radikálne zmenili na formy blízke znaku – až po abstrakciu (v jeho prípade stále nedocenenú), ktorú na Slovensku v 60. rokoch 20. storočia uplatnil v maľbe a sochárstve (objektoch) medzi prvými. Potom nasledoval návrat k figúre a krajine. Dynamické ťahy, harmonická farebnosť, pokojné výjavy plné skrytého napätia a prekvapenia z ironizujúceho nadhľadu umelca – to je ďalší okruh malieb a grafiky umelca, ktorý rozvíja dodnes.

V Medzilaborciach vystavený výber malieb a grafiky je iba malým zlomkom toho, čo každý z nich vytvoril. Štýlová a formálna rôznorodosť diel poskytuje dosť priestoru na to, aby boli v krátkej budúcnosti spolu s tvorbou ostatných súčasných autorov prezentované ešte z odlišného, nie menej zaujímavého zorného uhla.


Vladislav Grešlík
júl 2013