Biela tvár na farebnom plátne - vernisáž výstavy v Stropkove, 10.7. 2015

Nemusíte súhlasiť, ani to nemusíte čítať... Obsah tohto textu je čisto mojím poznaním, subjektívnym prístupom k človeku a jeho dielu.

Niet už o čom písať. Od Svidníka po New York sa už o ňom toľko toho popísalo, že aj sám Andy by tomu neveril. Superstar, kráľ pop-artu, homosexuál, autista, pôvodom Poliak, Rus, Žid, Čech... Človek, ktorý pochádzal odnikadiaľ, sa zrazu stal bytosťou umenia, ktorú každý poznal, rozumie jeho filozofii i dielu... Prosto, Andy Wargol(?)...  „To poznám, ...maliar z Mikovej... “. A skutočný Andy Warhol si kráča ďalej svojou pre svet nepoznanou „dvojcestou“ ako koľajnice, keď pravá je o tom a ľavá úplne o inom. Cesta človeka, ktorý sa „maznal“ s percipientmi úsilím o manipuláciu, ale s „ ... ľudskou tvarou“.  Nevnucoval sa..., nekričal..., stál v pozadí, ale všade citeľne prítomný. Človek, ktorý nemal pracovné voľno, pretože pracoval 24 hodín denne... Aj v spánku, ktorý považoval sčasti za smrť, vo svojej Factory, kde mal vstup každý a kde mohol sledovať život jedincov – ľudí, využiť ich prítomnosť v zrkadlení svojej kreativity... Pracoval aj na rôznych party, vernisážach, stretnutiach... Fotoaparát a magnetofón mu slúžili ako diár, zápisník i ako „clona“, ktorá ho delila od ostatných a dávala mu väčší priestor súkromia... , slobody. Chcel byť všade, ale nie ako celebrita, ale pozorovateľ... Art voyeur... Šmiešne?... Možno, no nie vyvrátiteľné.

Andy Warhol na rozdiel od iných svetových osobností umenia nevstúpil do extrémnych polôh, z ktorých by cielene chcel vybiť pre svoju slávu isté „kredity“. Nebol závistlivý a žiarlivý ako Picasso... , nevstupoval do žiadnej politickej formácie, ale úzkoprso sa držal svojej, hoc krehučkej, ale jasnej filozofie bytia. Žil dva životy dvoch svetov... Pre tých, ktorí si priali, aby bol superstar, tak ňou bol, ale pre seba zostal Andrejom Varcholom, synom prostých a chudobných ľudí. „Nezošalel“ slávou ako iné stars, ktoré sa dostali zo žobroty na „nebo“ slávy. Držal sa vždy pri zemi nechajúc si tak priestor, rezervu, odstup... , filozofiu, ktorej nik nerozumel, ale každý o nej rozprával a písal. Nehulil, nedrogoval... Užíval iba lieky, ktoré bežne užívajú ľudia s neurotickou štruktúrou osobnosti, trpiaci úzkosťami, neurasteniou i fóbiou. Byť v centre pozornosti bol jeho sen, ale v realite to bolo utrpenie. Na jednej veľkej tlačovke ho novinári zavalili množstvom otázok, a aby to zvládol, rozhodol sa odpovedať iba dvoma slovami: „Áno“, „Nie“, až si to jedna z prítomných osôb všimla a povedala: „Nechajte ho, preboha... , však nevidíte ako trpí?!“. Pretože on fakt trpel (v diári si okrem iného poznamenal: „Musím ísť na party s Liz Taylorovou... Znovu si musím zobrať Valium!“ – liek anxiolitikum a antidepresium). Pokoj nachádzal až vo svojom byte, kde by ste márne hľadali vizuál sveta moderného umenia... Nie. Žil obklopený starožitnosťami, banálnymi predmetmi z blšákov... , a v starej nepoužívanej kúpeľni za vaňou mu „odpočíval“ obraz od Picassa. Ani stopa po pop-arte a extravagantnosti. Ticho, ktoré rušil iba zvuk z niekoľkých naraz zapnutých televízorov, ktoré Andy považoval za svoju prítomnosť v nich a ich v jeho živote. Bol posadnutý túžbou po informáciách, aktuálnostiach... Ak sa niečo mimoriadne odohralo, okamžite hľadal možnosť to kreatívne využiť. Správa o smrti M. Monroe, vražda prezidenta Kennedyho, nešťastia, havárie, rasové nepokoje... Médiá sa v tom predbiehali a Andy si to v pokoji kreatívne spracoval na svojich plátnach a grafikách vo farebne nekonečných portfóliách, kde zmenu tvorila iba farebná kompozícia. Oživil starú techniku sieťotlače, ktorou nahradil kresbu motívu. Menil iba farebný podklad alebo materiál. Stal sa robotníkom umenia vo Factory, kde jeho nápady, návrhy technikou sieťotlače „vyrábali“ jeho asistenti. Akoby sa vrátil do čias starých majstrov v dielňach, v ktorých pracovali učni, asistenti... a maestro to iba opravoval, kontroloval, urobil pár záverečných ťahov, zásahov a signoval. Vytvoril tak novodobú fabriku na umenie, spôsob, v ktorom pokračovali a pokračujú dnes mnohí umelci vo svete od Stevea Kaufmana po J. Koonsa. V podstate nič nové, ale predsa... Prítomnosť jeho filozofie i umeleckého odkazu je dnes citeľná všade. Záhadne sa „stiahol“ medzi klasikov prvej polovice 20. storočia, aby zostal v pozadí, ale bol dnes všade prítomný. Velebený, zatracovaný, kritizovaný, búrajúci rekordy v aukčných sieňach...

Ten Andy Warhol, o ktorom vieme všetko a nič. Človek, ktorý i seba považoval za umenie. Koniec koncov často mám pocit, že najväčším umením Andyho Warhola bol sám Andy Warhol. V plnom rozsahu. Fakt, ktorý vytvára „zónu nekonečna“ v poznaní života a diela Andyho Warhola. Skutočnosť, ktorá otvára nekonečné možnosti konšpirácií a hypotéz... Akoby na želanie samotného Andyho. Sám je v pozadí, pozoruje tento svet umenia, v ktorom je jeho miesto nemeniteľné a trvalé.

A možno sa tomu všetkému aj smeje .

Dr. Michal Bycko, PhD.