Copy art v kontexte mail artu

alebo o tom, ako sa môžu kopírovací prístroj a pošta stať súčasťou umeleckých fenoménov

„Xeroumenie nie je veľmi populárne umenie, ale je dobre známe medzi tými, ktorí sú zapojení do poštového umenia“ (Tropp, S., Mail&E -Mail&Copy&Art, Banská Bystrica, Metodické centrum, 2000, str. 9), konštatoval brazílsky experimentátor v oblasti copy artu a účastník mnohých mailartových aktivít, Paulo Bruscky, čím potvrdil vzájomné prelínanie a dopĺňanie týchto dvoch fenoménov objavujúcich sa v druhej polovici 20. storočia. Hoci počiatky copy artu siahali do šesťdesiatych rokov, o väčšom alebo významnejšom rozšírení sa dá hovoriť až od sedemdesiatych rokov. Vývoj a prvé kroky nesmerovali výlučne ku copy artu. Boli to práve umelci mail artu, pre ktorých bola xerokópia pre svoju pohotovosť, rýchlosť a nízku cenu ideálnym prostriedkom vyjadrenia. Mail art sa zaradil medzi tie hnutia 20. storočia, ktorých platformu nie je jednoduché charakterizovať na základe definície či iného typu deskripcie tohto smeru. Pre umenie druhej polovice 20. storočia to však nebolo ničím nevšedným. Aj bežný percipient nadobúda pri sledovaní vzniku a pôsobenia nových tendencií v umení dojem, že nastalo obdobie, v ktorom sa rúcajú mnohé normy, kánony, zásady, kritériá pre umeleckú komunikáciu. Hranice umenia sa posúvajú ďaleko za hranice estetiky a do popredia sa dostáva predovšetkým kreatívny zámer tvorcu, ktorý prináša do umenia nové rozmery. Podobnú situáciu zaujal aj mail art, ktorý povýšil význam komunikácie s umením nad estetické aspekty diela a zdôrazňoval potrebu originality v komunikácii. A aby nepôsobil dojmom „ohmatávania útesu tesne pred zrútením“, 23 umelcov z 10 krajín v talianskej Parme podpísalo jeho manifest, ktorého obsah je rozdelený do ôsmych základných bodov. Hneď prvý a pre tento príspevok podstatný znie: „Mail art je spôsob komunikácie. Znamená vysielanie informácií k jednej alebo mnohým osobám, ku známym alebo neznámym ľuďom, adresátom. Mail art sa zrodil z opozície voči nudným umeleckým školám, ktoré sú vysokohodnotené kritikmi a kupcami umenia a ktoré aj dnes usmrcujú a vytláčajú umelecké hľadanie orientujúc sa výlučne do sféry ekonomickej. Mail art sa neustále mení a vyvíja. Deje sa tak cez spoluprácu tisícov umelcov–rebelov, ktorí z mail artu urobili nový umelecký, kultúrny a spoločenský svet (Pierwszy miedzynarodowy manifest Mail Artu. Mail Art czili sztuka poczty., Warszawa: Muzeum Narodowe, 1991, str. 26). Ak chceme poukázať na kreatívne úsilie mail artu aplikovať rôznymi spôsobmi výsledné médium copy artu, ktorý sa v priebehu krátkeho času stal jedným zo základných techník mail artu, a to v rámci mailartovej siete, je potrebné uviesť, ako došlo ku vzniku samotného copy artu.

Termín xerokópia je starší ako copy art a môžeme ho pripísať patentu Američana Chestera F. Carlsona z roku 1939, v ktorom si pod názvom „Xerokópia“ necháva patentovať svoju technológiu kopírovania a prvý elektrostatický kopírovací prístroj z roku 1938. Pôvodne je xerografia chápaná ako reprografická technika, ktorá sa vyvinula koncom tridsiatych rokov v USA, kde bol vyrobený prvý elektrostatický kopírovací prístroj (autor vynálezu spomínaný Ch. F. Carlson). Do výtvarného umenia prenikla technika xerografie v polovici šesťdesiatych rokov, keď prvé kópie Bruna Munariho a Josepha Beyusa sú datované rokom 1964 a od tých čias copy art vďaka svojim jednoduchým a pohotovým postupom dosiahol široké výtvarné využitie. No zabezpečiť kópii status umeleckého diela nebola ľahká záležitosť, pretože kópia nedovoľovala, v čase, keď snahou bolo dosiahnutie autentickosti a jedinečnej originality, jednoznačné zaradenie medzi výtvarné techniky. Ak sa pridržíme rigoróznej koncepcii logiky, už sám zmysel „kópia“ bol odmietnutím jej originality, čím neboli splnené kritériá seriózneho umenia a odporovalo to modelu avantgardizmu, ktorý bol živený myšlienkami permanentného pokroku a umeleckej jedinečnosti. Bol to najmä Joseph Beuys, ktorý použil svet možností technického pokroku v prospech „ztechnizovania“ výtvarnej výpovede, keď v roku 1964 vystavoval na kasselskej prehliadke Documenta práce z cyklu Greta Garbo, ktoré realizoval formou xerokópie. Kópia sa tým stala umeleckým artefaktom, vystaveným dokonca na svetovej prehliadke súčasného umenia. Originál sa stal rovnocenným so svojím duplikátom, čo v tomto čase spôsobilo značnú nespokojnosť v kruhoch predstaviteľov teórie umenia. Vnímať to ako absurdný posun nie je možné, ako by sme potom chceli ospravedlniť sieťotlače Andyho Warhola? Nový rozmer komunikácie umeleckých diel (originál verzus kópia originálu a jeho kópie...) spôsobil, že mail art je od toho času obohatený o množstvo nových, kombinovaných techník výtvarnej korešpondencie medzi tisíckami umelcov sveta.

Copy art je teda charakteristický aj tým, že nerozlišuje medzi originálom a kópiou, čím vlastne vzniká nelimitovaná výška nákladu a fakt, že každá kópia je originálom. Hocikto zúčastnený na mailartových aktivitách využívajúc postupy copy artu môže rozposlať množstvo kópií, ktoré ponúkajú adresátom ďalšiu výtvarnú manipuláciu prostredníctvom deformácie predlohy, vymazávania, pohybových efektov, kumulácie viacerých predlôh do jedného celku, vychádzajúc pritom z princípov koláže, kombináciou plošnej predlohy s rôznym predmetom atď. Tým sú vlastne rozoslané kópie dotvorené príslušným adresátom, ktorý môže potom ďalej vytvárať neobmedzené množstvo multiplikátov, pričom nemusia byť identické. Vytvára sa tým akási aura kreatívnej nekonečnej hry, ktorá používa výtvarné metódy a postupy. Medzi tých, ktorí si uvedomovali a využívali nekonečnosť reprodukčného procesu kopírovania, patril po Josephovi Beuysovi tiež Nemec Timm Ulrichs, ktorý je známy najmä tým, že napríklad v roku 1961 vystavoval sám seba ako exponát, ako prvé živé umelecké dielo, čím sa stal predchodcom umenia performance a naňho nadväzujúce hnutie body artu. Ulrichs uplatnil predovšetkým konceptuálnu povahu svojej tvorby v copy arte, keď vytváral nekončiacu obrazovú a textovú informáciu neustálym opakovaním kopírovacieho procesu za účasti publika. Tým vlastne dosiahol, že neustálym opakovaním kopírovacieho postupu vznikali nové obrazy, ktoré sa od pôvodnej predlohy úplne líšia. Môžeme teda povedať, že neustálym kopírovaním stráca kópia úplne podobnosť s originálom.

Mail art a copy art tu vystupujú v určitej symbióze, v ktorej mail art rieši predovšetkým úlohu komunikácie a copy art zas otázku originality diela pohybujúceho sa v mediálnej sieti. Kopírovací prístroj sa nielenže stal súčasťou výtvarného procesu, ale aj predmetom skúmania jeho možností na rôznych kurzoch. Aj tu zohral mail art dôležitú úlohu. Už v čase svojho formovania využíval pri svojom konceptuálne formovanom zmysle medzinárodnej komunikačnej siete poštovnú cestu k výmene textov a obrazov. V tejto súvislosti vnikali rôzne kurzy a školy, ktoré podporovali využitie kopírovacieho prístroja v mail arte i v iných oblastiach umenia. Prvým iniciátorom týchto kurzov bol najmä sám otec mail artu Ray Johnson, ktorý vo svojom počiatočnom umeleckom zámere na začiatku šesťdesiatych rokov používal na mince fungujúci xeroxový prístroj a organizoval kurzy na jeho ovládanie. Ďalší významný kurz umeleckej kópie pripravila a viedla Sonia Sheridan z Inštitútu umenia v Chicagu v roku 1970. V Brazílii viedol kurz xeroumenia Paulo Bruscky na Katolíckej univerzite v Recife. V júni 1980 viedol kurzy xeroumenia Hudilson ml. v škole v Sao Paulo. Je dôležité dodať, že všetci spomenutí sú predovšetkým členmi mailartového hnutia, keď pri zachovaní pozície umelca kópie využívajú poštovú sieť na rozširovanie svojich diel a odkazov. A taktiež fakt, že po niekoľkých dekádach sa prostriedky a metódy copy artu atestovali i na poli akademickom v rámci nových prístupov k umeleckej tvorbe.

Copy art využívajú umelci najmä na zhotovovanie pohľadníc, obálok, známok a katalógov, všetkého, čo spĺňa úlohu mnohostrannej komunikácie. Záujem mail artu o xerografiu pramenil predovšetkým z ekonomických, technických a reprodukčných výhod, ktoré copy art ponúkal. Pohotové znásobenie diela je doplnené rozsahom ďalších rozširujúcich funkcií, ktoré ponúka kopírovací prístroj na úrovni umenia kópie. Zmysel nekonečnej kópie inklinuje k podstate nekonečnej komunikačnej siete. Aj v neskorších fázach mail artu v tzv. network – akciách je spolupráca postavená v procese tvorivého činu na permanentnej kópii bez originálu. Estetika multiplikátu v networku odmietala potrebu originálu, ktorý sa stal zbytočným a bezcenným. Aj keď je copy art považovaný za menšinové umenie na umeleckom trhu (podobne ako napríklad fotografia), je však jedinečný odlišnosťou spôsobov, ktoré môže využívať. Tak ako v mail arte, aj v copy arte patrí hra a kreativita k ústredným činiteľom prístupu k tvorbe. Hra má výhodu v tom, že prináša do procesu tvorby nevedomý experiment, na ktorom môžu participovať ďalší účastníci poštovej siete. Rôzne postupy copy artu umožňujú dotvárať predlohu mnohým tvorcom, ktorí si výsledok svojej práce vymenia s ďalšími prostredníctvom pošty. Tým vzniká nelimitovaný počet umeleckých diel pohybujúcich sa prostredníctvom poštového systému od odosielateľovi k adresátovi atď. Práve poštová sieť vytvára možnosť popularizovať a prezentovať výsledky experimentov s technikami copy artu v rôznych častiach sveta. Práve na pozadí listovej komunikácie od jednej osoby k druhej a späť sa mail art vyvinul ako sieť od A ku B, od B ku C, od C ku D, od D ku A, od C ku A atď., pritom A, B, C, D… vytvárajú sieť, v ktorej je možná ľubovoľná komunikácia. Práve vďaka širokej možnosti umeleckej komunikácie sa do hnutia mail artu zapojilo mnoho umelcov nielen využívajúcich postupy a techniky copy artu, ale aj z iných oblastí.

Aby sme v závere zhodnotili zmysel koexistencie týchto dvoch „umeleckých alternatív“, tak najväčší význam spolupráce mail artu s copy artom spočíva predovšetkým v tom, že ich vzájomné spolupôsobenie vyriešilo otázku autenticity alebo originality odpoveďou: UMENIE JE KÓPIA A KÓPIA JE UMENIE. Postupné rozšírenie copy artu našlo svoju odozvu aj na mnohých medzinárodných výstavných projektoch, ale viedlo aj k založeniu špecializovaného múzea a zbierky v Nemecku - Museum für Fotokopie v Mülheime v roku 1985.

Mgr. Martin CUBJAK

muzeoedukológ a kurátor MMUAW v Medzilaborciach