Avantgardné kino Andyho Warhola alebo reálny umelec vo filmovom čase

Človek odnikiaľ, ale človek bezprostredne prítomný všade. Ako objektív na kamere spočiatku anonymne sa prizerajúci, neskôr aktívna dilema osobnosti so silným akcentom byť všade prítomný, ale všade ostať v pozadí. Andy Warhol sa narodil 6. augusta 1928 v Pittsburghu – človek odnikiaľ, alebo, ak chcete, syn rusínskych rodičov pochádzajúcich z dedinky Miková na východnom Slovensku, presadil v umení nový spôsob výpovede výtvarnej myšlienky a vďaka tomu sa stal „superstar“, „kráľom pop-artu“, kultovou figúrou umenia ako aj života 20. storočia. Reportér doby, portretista spoločnosti, grafik, kresliar, fotograf, filmový tvorca, autor divadelných predstavení a autobiografických spisov, producent a manažér rockovej hudby, vydavateľ časopisu Interview či autor televíznych programov, ale aj vedúca osobnosť legendárnej Factory v srdci New Yorku. Tým všetkým bol Andy Warhol, umelec, ktorý si vyskúšal a potvrdil svoj celoživotný koncept predkladania banálnych motívov a výstredných obrazov snobskej a konzumnej spoločnosti bez toho, aby si pokazil povesť osoby jasne dominujúcej v americkej spoločnosti ako „celebrita“ kultúrnej scény. To z neho urobilo na jednej strane výstredného excentrika a intelektuálneho chytráka, na strane druhej takéto inscenovanie svojich umeleckých zámerov ho nominovalo i do polohy tajuplného človeka, ktorý tento svoj imidž potvrdzoval nespočetnými viaczmyselnými výrokmi o sebe, svojom umení i živote. „Ak chcete o mne všetko vedieť, pozrite sa na povrchovú plochu mojich obrazov, filmov a moju osobu: to som ja, pod nimi sa už nič neskrýva“, kamufloval so značným „apetítom“ Andy Warhol, ktorý technikou sieťotlače vytvoril množstvo tematických diel vizuálne na prvý pohľad jasných a zrozumiteľných, no s pozadím prepracovanej logickej štruktúry svojho motívu. Tieto aspekty narábania s motívom Andy pretavil i do svojej filmovej tvorby, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou pulzujúceho kreatívneho neurónu, zvaného FACTORY.

Vrchol avantgardného kina niektorí teoretici nominujú do časovej lokality rokov 1950 – 1960 a geograficky sa viaže na USA a Francúzsko. Keď Kodak Company prišla so 16-milimetrovým filmom pre zväčša amatérske používanie v roku 1923, tak len málo nezávislých umelcov si mohlo zakúpiť drahý prístroj. V časoch vrcholnej slávy Andyho Warhola to nebolo s nákupom drahých kamier u väčšiny umelcov o nič lepšie, ale médium filmu postupne prerážalo do pionierskych projektov prvých multimediálnych tvorcov. Samozrejme, situácia bola taká, že fungovali umelci so svojimi generálnymi filmovými konceptmi v kontexte vzdoru a kritiky vtedajšieho mainstreamu a umelci, ktorí sa k filmovej tvorbe dostali zo sekundárnych polôh ich prioritných záujmov o umeleckú tvorbu. K prvej línii napríklad patrili niektorí predstavitelia Fluxusu so svojimi takzvanými Fluxfilms ako Nam June Paik a jeho Zen for Film, či Michael Snow s filmovým projektom Wavelength (1969) K druhej vlne patrí veľmi evidentne ako aj konkrétne persona, ktorá bude epicentrom tohto príspevku k avantgardnej línii filmu druhej polovice 20. storočia a je ňou práve Andy Warhol. V rozmedzí rokov 1963 – 1968 vytvoril viac ako 500 screen-testov a šesťdesiat filmov, z ktorých väčšina sa neskôr stala klasikou undergroundového žánru. Treba však pripomenúť, že keď Warhol v roku 1963 vzal do rúk amatérsku filmovú 16mm kameru, bol už v umeleckom svete slávnou kapacitou, a preto prechod k zhotovovaniu záberov filmovou kamerou preňho znamenalo kontinuálne a prirodzené prekračovanie jeho vizuálnej tvorivosti. Tento druh prekračovania však nebol preexponovaním jeho konceptu pop-artovej tvorby do filmového priestoru, išlo iba o novú vizualitu, iný vizuálny priestor, ktorý bol preňho nesmierne príťažlivý, pretože veľmi efektívne mu filmová tvorba pomáhala uskutočňovať a pokračovať vo svojom kardinálnom leitmotíve autorskej rezignácie a nezúčastnenosti, naoko aj ľahostajnosti voči tomu, čo by malo byť centrom jeho pozornosti. Všimnime si túto zvláštnu a vo Warholovom prípade veľmi úspešnú taktiku manipulácie so širokou verejnosťou, keď vlastne Warhol do svojho umenia vnáša najrôznejšie informácie (portréty vrahov a kriminálnikov, portréty židov, slávnych osobností, portfólio trinástich najhľadanejších mužov, lebky... vo filmoch spiaceho muža, bozkávanie...), ale sám zostáva mimo. Ide akoby o ekvivalent spoločensky naoko neprijateľného žartovania, ktoré zasiahne a potom je odvolané. V tomto smere môžeme zhodnotiť, že Warhola preslávila najmä autorská pasivita a príbehová neangažovanosť v zmysle nie konceptuálnej nepremyslenosti, ale v zmysle vonkajšej podoby diela či filmu. Už jeho prvý väčší a veľmi známy film Sleep z roku 1963 je odrazom jeho pop-artistického zvýznamňovania všednosti, každodennosti a nudy, čo sa spája s Warholovou túžbou dostať sa do dôvernej blízkosti filmových hviezd. Konkrétne vo filme Sleep chcel Warhol podľa slov jeho asistenta Gerarda Malangu nafilmovať v spánku Briggite Bardotovú, no na tento úmysel rezignoval a nakoniec požiadal Johna Giorna, aby mohol nafilmovať jeho ako spí. Film trvá viac ako 6 hodín a zobrazuje spomínanú osobu ako spí, pričom jednými „dramatickými“ „skečami“ sú fázy, keď sa herec obracia na posteli. Jeho ďalšie filmy Kiss (1963), v ktorom sa po celý čas dvaja herci bozkávajú a Eat (1964), v ktorom si Robert Indiana pomaly pochutnáva na jednej hube, sa viažu na Warholovu manipulatívnu hru s mixovaním reálneho a filmového času na jednej strane, na strane druhej sa pozrime na dušu epochy, ktorá v tom čase v americkom teritóriu navštevovala kino nie pre jeho dejovú štruktúru, ale pre zhliadnutie svojej pozemskej „superstar“, svojho boha chodiaceho po americkej pôde – a tými neboli iní ako Marylin Monroe, James Dean... Warhol sa pýtal?... Sám seba?... Alebo reagoval opäť aj vo filmovej tvorbe na hlasy a želania amerického ľudu, kričiaceho a bažiaceho po vizuálnom dotyku so svojou hviezdou a preto im tú hviezdu natočil, ako 6 hodín spí či raňajkuje, alebo sa bozkáva a on ako majster kamufláže zúčastnenosti a umierneného voyerizmu sa len zrejme prizeral s jemným úškrnom na tvári ako nejaký stály návštevník zoologickej záhrady, výrazne sa podobajúcej vtedajšiemu americkému percipientovi. No vráťme sa k vážnejším interpretáciám Warholovej filmovej tvorby. Jeho filmy sú charakteristické aj tým, že sa v nich rezignuje na lineárne ponímanie deja a vyzdvihuje sa opakovateľnosť tých istých záberov, tých istých častí tiel... Podľa výpovedí jedného z Warholovych generálnych radcov a fotografov Billyho Namea, opakujúca sekvencia pramenila s najväčšou pravdepodobnosťou z inšpirácie koncertu Erika Satieho Vexations, ktorého sa Warhol zúčastnil v septembri 1963. Špecifikum koncertu bolo, že trval vyše 18 hodín a jeden zvukový poldruha minúty trvajúci element sa v ňom ozval viac ako 800-krát. Je viac než pravdepodobné, že takáto provokačná produkcia musela byť pre Warhola viac než len blízka.

Iná etapa jeho filmov sa viaže k populárnemu dielu Chelsea Girls, ktoré môžeme považovať aj za celkom vydarený konceptuálny spôsob prezentácie na filmovom plátne. Toto dielo sa môže chváliť netradičným spôsobom projekcie: dva filmové pásy, každý so svojím zvukom, sa majú reprodukovať súčasne, ale tak, aby na plátne bol vždy aspoň jeden obraz. V kine sa potom divákovi po odpremietaní jednej 35-minútovej epizódy objavila v príslušnej časti premietacieho plátna čierna plocha a trvala 1-2 minúty (to bol čas, ktorý potreboval premietač na založenie nového kotúča do premietacieho prístroja). Originálnu náhodnosť Warhol objavil v poradí jednotlivých epizód, keďže ich presnú následnosť neurčil a tak sa stalo, že filmový divák, ktorý na premietanie Chelsea Girls prišiel dvakrát, uvidel zakaždým iný príbeh.

Mnoho Warholovych filmov sú z jeho fabriky len produkované a jeho „dvorným“ režisérom bol najmä Paul Morrissey s takými „hitmi“ ako paródia na klasické hollywoodske westerny Lonesome Cowboys, či krváky ako Blood for Dracula, Frankenstein atď. Je však dôležité na záver skonštatovať, že pri návale jeho filmovej produkcie impozantným prvkom Warholovho presahu do filmového umenia bolo zachovanie univerzality narábania s motívom a systémom pri umeleckej tvorbe. Okrem toho Warhol pripravil aj niekoľko serióznych problémov týkajúcich sa vecí, ktoré v teoretických úvahách o filmovom umení majú mimoriadnu dôležitosť. Čo je podstatou filmového herectva? Kde začína a kde končí autentickosť filmového dokumentu?

Paul Morrisey za najväčší Warholov objav považuje pre nás možno už aj epitaf: „Ľudia sami sú správa!“.

NAHOTA, SEX, LESBIZMUS, HOMOSEXUALITA, NARKOMÁNIA, NARCIZMUS, CITOVÁ VYPRAHNUTOSŤ, SADIZMUS, LÁSKA, POP-ART, WARHOL.

Mgr. Martin CUBJAK

muzeoedukológ a kurátor MMUAW v Medzilaborciach