Ilúzie

“Každý z nás žije možnosťami svojho modelu sveta.”

Vladimír Savčenko

Podliehanie ilúziám sprevádza človeka od vzniku civilizácie. Prevažná časť úsilia umelcov bola doslova v ich zajatí. Najviac chrámov, sôch, obrazov a oltárov bolo postavených ako prostriedky pre tvorcov ilúzií. Bez rozdielu, či išlo o rituálne ilúzie alebo o ilúzie s mocenským zámerom ideológie modernej doby. V mene mocných boli vybudované chaldejské a egyptské chrámy, cirkevné budovy v stredoveku, v mene ilúzií mocných bola pred stáročiami rozbitá Európa a ani dnes neexistuje žiadny umelecký alebo politický názor, ktorý by neniesol stopy ich zámeru. História je svedkom obrazov ničenia jednych symbolov ilúzií výstavbou nových pre aktuálnu politickú moc prístupných a žiadaných. Týmto procesom “očisty” zanikli mnohé architektonické a iné umelecké skvosty a svedkami toho nie zriedka sme aj dnes. V mene ilúzií jednej moci sa ničia pamiatky a pamätníky ilúzií predošlých. Jedinou pozitívnou stránkou týchto činností je, že možno vďaka nim sme vyšli z primitívneho opojenia barbarov, hoci aby sme iným spôsobom sa nimi opätovne stali a pokračovali v tom. Teda skutočne pozitívnou stránkou tohto procesu je iba pohyb. V mnohých prípadoch definovateľný ako kvantitatívny, ale predsa len pohyb. Ľudovo povedané pohyb v tvorení modiel od modiel k modlám. Vo všetkej úcte k pozitívam histórie.

Napriek mocenským historickým protirečeniam a záujmom je šťastím, že nedošlo k zničeniu všetkého. Čo by dnes zostalo z ľudských ilúzií a snov, keby sa zbúrali všetky chrámy, zničili sochy a postrhávali sa zo stien obrazy? Človek by bez ilúzií a snov iba ťažko prežil. Predsa sú to identifikačné fakty odlišujúce nás od zvierat. Skutočnosti, ktoré idú s nami počas nášho života s vlastnou autosugestívnou účinnosťou manipulujúc nás vedome i podvedome. Nás a následne my iných. Kolotoč striedania postov sugestorov v mikro i makroregióne. Teda jedinca, skupiny i celej spoločnosti. Kompromitácia našich ilúzií a snov je v intervale trvania sily lži a sľubov. V tom intervale, ktorý akoby limitoval čas na vytriezvenie, racionálne pochopenie reality, aby sme novými ilúziami a snami opätovne podľahli vlastnej sugescii i moci sugestorov z moci pozície. Takže žiadna filozofia neposkytne účinný obraz ideálu bez prítomnosti ilúzií, čo utvrdzuje fakt, že častým faktorom, ktorý sprevádzal vývoj národov nebola pravda, ale sklamanie, teda aj lož. Dokonca moc a dlhodobé trvanie socialistickej formácie bolo na základe ilúzií a snov, ktoré žiadne doposiaľ účinné vedecké základy nedokázali zastaviť. Potvrdením tejto reality sú aj dnešné roviny manipulácie, ilúzií a snov, interpretované politikmi takmer na žiadosť občana, ktorý si od politika najradšej vypočuje to, čo je zasnúbené s jeho ilúziou. Hovor to, čo ľud chce počuť a budeš úspešný, sa stalo heslom úspechu politiky i jej adeptov na posty rôznych úrovní.

V súvislosti s umením by sme to mohli porovnať slovami “maľuj to, čo divák chce vidieť a budeš úspešný”. Umenie to nikdy v prítomnosti pravdy nemalo ľahké. Pravdivé umenie je prezrádzajúce obraz reality. Heslo “Umenie je zrkadlom doby” bolo tiež ilúziou. Percentuálne iba veľmi málo umenia hovorilo pravdu. Predsa pravda sa moci nepáči. Pozlátka, vizuálna lož sú prijateľné aj pre chudáka. Tak ako vo fiktívnom dialógu dvoch bezdomovcov, keď jeden hovorí druhému: “To je hotel! Tam by som chcel aspoň raz spať”. Jeho kamarát sa ho udivene pýta: “Iba raz?” A zasnený túžobník mu odpovedá: “Na druhýkrát by som nemal peniaze”. Prekvapený spoludebatujúci mu na to: “Však ty nemáš ani na jednu noc!” A on: “Veď ja som iba chcel”.

Teda aj chcieť je cieľ. Aj keď v nejednom prípade je to iba ilúzia a koniec koncov nechcieť je horšie ako nemôcť.

SKÚSENOSŤ

Obmedziť ilúzie, uistiť pravdu môže iba skúsenosť. Jej účinnosť má podobné pravidlá ako lož. Opätovné, časté opakovanie utvrdzuje realitu pravdy podobne ako lož v jej podobe (častokrát opakovaná lož sa stáva pravdou a pod.). Uvedenie lži ako pravdy alebo pravdy ako lži si vyžaduje časový rozmer, skúsenosť, ktorej aktuálnosť účinnosti nemusí platiť pre nové generácie alebo nové systémy. Opakovanie skúsenosti v každej novej dobe je základom existencie hlásaného. Bez rozdielu, či ide z nášho pohľadu o obsah negatívne alebo pozitívne vnímaný. No napriek tomu každá epocha má pre novú epochu významové skúsenosti, ktoré môžu byť transponované do novej, no nikdy nie ako celok. Bráni tomu aj samotný pojem pokroku a vývoja.

Pedagóg ako tvorca formy a obsahu vzdelania vstupuje do jeho procesu s istým potenciálom vedomostí. Skúsenosti sú získané následne v praxi. Aby došlo k súladu s vedomosťami, ktoré nikdy v plnom rozsahu nemôžu byť akceptovateľné po istom odstupe času, teda po zmene v realite, v aktuálnosti a pod., musí tú úlohu katalyzátora zohrať práve skúsenosť. Skúsenosť v poznaní zmeny (aby vedomostný potenciál pedagóga bol vôbec uplatniteľný a aktuálny), vzťahov, nových informácií a hlavne skúsenosť v rozlišovaní kvantity a kvality. Časté a krátkodobé zmeny v spoločensko-ekonomických formáciách (aj 50 rokov nie je dlhá etapa vo vývoji spoločnosti) prinášajú zákonite aj zmeny uhla pohľadu na kvantitu a kvalitu. No samotná zmena ešte nemusí znamenať pozitívum, preto skúsenosť pedagóga v procese výchovy a vzdelania je kompasom orientovania sa v aktuálnom, ale pozitívnom zmysle interpretácie obsahu. Príkladom sú často sa meniace názory na jednotlivé prúdy a smery vo výtvarnom umení a umení vôbec. Socrealizmus ešte nedávno bol teoreticky odsúdený na zánik, ale v poslednom čase vnímame jeho pomalú rehabilitáciu aj keď nie celoplošne. Pomaly, ale isto začíname priznávať, že tvorba toho alebo iného umelca z doby socializmu, hoc prominentného nie je z pohľadu umeleckých požiadaviek až taká zlá. Téma, výber zobrazovania možno, ale je dnešná téma bez podobných ilúzií? Bez toho, aby sme mali záujem rehabilitovať socrealizmus prinajmenšom veľká časť jeho predstaviteľov (od Viktora Popkova po Jána Kulicha) v umení úspešne zvládla nielen remeslo. Bola to aj tvár doby, teda jej ilúzie, čomu sa nevyhol žiadny umelec v ontogenéze výtvarného umenia a umenia vôbec. Alebo bol až taký veľký rozdiel v obsahu zámeru v tvorbe pop-artistov a socrealistov a predtým stvárňovateľov mýtov nacionálneho socializmu v medzivojnovom období? Vizuály a mýty jednotlivých dôb sa chronicky a nespočetnekrát opakovali a opakujú pred zrakom a sluchom človeka každodenne. Tak ako dnešní politici nedávno kritizujúci bývalých politických prominentov a ich sklon k predvádzaniu sa na drahých autách (vizuálna interpretácia sugestora moci), akosi prirýchlo sa preorientovali na BMW a “predsa sa krúti”.

Pochopiteľne svedkom tejto reality je aj dieťa. Tvor mysliaci, uvažujúci bez skúseností, ale s ilúziami a snami. Dieťa, ktoré ešte nedávno počúvalo kritiku z úst pedagóga na vieru v Boha, dnes počúva opak toho. Áno, je to tiež skúsenosť. Lenže spracovanie tejto reality nemusí vždy viesť k stavu pochopenia, predsa len málo skúseného dieťaťa, ale aj študenta - mladíka. Pridružujúc k tomuto neskúsenosť pedagogickej orientácie a diplomacie, chabosť požadovanej skúsenosti prináša neistotu v názore a omyl v orientácii.

Dr.Michal Bycko, PhD.